Práve v takomto duševnom rozpoložení som sa nedávno ocitla aj ja a s rozkošou som ho využila. Kúpila som si slovenský preklad NW od Zadie Smith (na obálke neprechyľovali), a to nielen preto, lebo milujem Londýn a vždy keď mám pocit, že na Slovensku skapal pes, chce sa mi tam znova ujsť. Môj výber bol podriadený ešte jednej dôležitej drobnosti – zaujala ma informácia, že o preklad sa postarala dvojica mladých žien. Navyše, bol to ich debutový preklad, čo som sa spolu s inými informáciami dozvedela na konci knihy. Nie medzi adresou tlačiarní a EAN kódom, ale civilizovane a slušne, pre väčšinu vydavateľstiev priam rozšafne, na osobitnej strane. Odkedy viem, aké ťažké je dostať do tlače debutový preklad (debutové čokoľvek), ozývajú sa u mňa v takýchto momentoch subjektívne sympatie. Debutové veci sú totiž dôkladné, úprimné a úzkostlivé ako prvý upečený koláč.
Spoluautorstvo na preklade mám aj ja šťastne za sebou, a tak ma zaujímalo, či bude spolupráca z textu nejako nešikovne vytŕčať. Prekladateľská obec totiž považuje za neúnosné, aby prozaické dielo prekladali dvaja prekladatelia. Isteže, dvaja prekladatelia, ktorí sa hádam ani nepoznajú a vôbec netušia, ako pracuje ten druhý, sú tragédiou. A čitateľ je právom rozhorčený, ak sa do polovice knihy všetko meria v míľach a od polovice, ktovieprečo, v kilometroch. Lenže takto by predsa nemohol pracovať nikto zodpovedný a iným ako zodpovedným ľuďom by sa nič komplikované prekladať nechcelo.
Čítanie NW mi však sprvu dalo celkom zabrať. Profesionálna deformácia sa ukázala v celej nádhere a ja som niekoľko desiatok strán namiesto čítania vlastne len redigovala ďalší text. Dokonca sa mi zdalo, že prvá časť je kvalitatívne lepšia ako druhá… Po druhej som sa našťastie spamätala a začala sa nerušene tešiť z prózy. Skutočne netuším, či bol onen rozdiel v kvalite prekladu objektívny, lebo s anglickou verziou som ho neporovnávala (na také špásy trvala chvíľková strata pudu sebazáchovy naozaj len chvíľku). Je pravda, že som v knihe našla chyby, ale nemyslím si, že preto, lebo text prekladali debutantky alebo preto, že na ňom pracovali dve, ale jednoducho preto, že bezchybný preklad je asi rovnaká utópia ako bezchybný človek.
Treba však povedať, že nie je prekladateľská spolupráca ako prekladateľská spolupráca. V mojom prípade predsa len išlo o tematicky a dejovo autonómne poviedky a v NW sa postavy prelínali, transformovali a žili v svojrázne kohéznej bubline. Kontaktovala som teda Michaelu Rosovú a rovno sa jej opýtala, ako s Markou Jurášovou vlastne pracovali. Okrem iného mi napísala toto:
„Na začiatok sme obe – každá zvlášť – preložili prvú kapitolu. Je krátka a štýlovo trochu odlišná od celku, už od prvých viet, kde sa autorka ešte hrá so zvukomaľbou, je to celé poetickejšie a hutnejšie než zvyšok. Tým lepšie pre nás, potom lepšie vidieť každú odlišnosť v prístupe k prekladu. S tým sme si sadli do parku, vymenili si papiere, a potom prechádzali vetu po vete a bavili sa, do takých detailov a s takým nadšením, ktoré asi ozaj pochopí len lingvista či prekladateľ, o každej drobnosti. (…) Po prvej kapitole sme si ostatné delili a preložené časti sme si potom vymieňali. Takže sa vlastne striedalo prekladanie s korektúrou prekladu tej druhej – nie obyčajnou „redaktorskou“, ale naozaj podrobnou – ideš vetu po vete podľa originálu, ako keby si prekladala odznova. Asi to týmto spôsobom zaberie omnoho viac času, ale zasa je z toho lepší pocit, že človeku nič neušlo. Potom sme si takto opravené texty vrátili, prezreli každú zmenu, prijali ju, ak bola očividne namieste, a ak sme mali výhrady, nechali sme ju tam. Potom sme sa stretli a prechádzali spolu sporné miesta, to tiež boli hodiny a hodiny…“
No nie je to nádhera? Michaela dokonale popísala to, čo ja považujem za výhodu prekladateľskej dvojice – spoluautori sú dôkladní redaktori. Upozornia na nelogické hlúposti, vyškrtnú, čo je zbytočné, pridajú, čo chýba, odľahčia štýl… Jednoducho textu pomôžu. Viac hláv, viac rozumu pri preklade skrátka platí stonásobne. A mne je až clivo, keď si predstavím, že mám teraz na náročnom texte pracovať len s tou vlastnou.
NW od Zadie Smithovej preložili Michaela Rosová a Marka Jurášová. Kniha vyšla vo vydavateľstve Artforum v roku 2013.
Barbora Kráľová
Kritika prekladu, 2/1 2014
Viac z tohto čísla Kritiky prekladu čítajte tu.