Taliančina je jedným z najromantickejších jazykov na svete, ktorý má ako svoj materinský jazyk približne 70 miliónov ľudí. Okrem Talianska sa ním hovorí aj v krajinách ako Švajčiarsko, San Maríno a Vatikán. Počet hovoriacich talianskych nárečí je však oveľa vyšší, pretože taliančina je úradným alebo kultúrne dôležitým jazykom aj v častiach Chorvátska, Slovinska a dokonca aj v etnických komunitách v Spojených štátoch, Kanade a Argentíne.
Historicky sa taliančina vyvinula z latinčiny, pričom moderná taliančina je najbližším žijúcim potomkom tohto starovekého jazyka. Taliančina vznikla najmä na základe toskánskeho nárečia, čo je dôsledok literárnych diel Danteho Alighieriho, autora Božskej komédie, ktorý významne prispel k šíreniu tohto dialektu ako štandardného jazyka Talianska. Vďaka tomu má taliančina bohatú literárnu tradíciu a vplyv nielen v Európe, ale aj v zámorí. Zaujímavosťou je aj to, že taliansky jazyk si zachoval určité regionálne rozdiely a jednotlivé oblasti Talianska hovoria svojimi nárečiami.
Taliančina nie je len jazykom umenia a kultúry, ale aj medzinárodného obchodu, módy, gastronómie a cestovného ruchu, ale aj jazykom opery. Operný a dramatický žáner sa formoval počas obdobia renesancie a baroka, kedy bolo Taliansko centrom kultúrneho a umeleckého diania v Európe. Na prelome 16. a 17. storočia sa tu zrodili prvé opery od talianskych skladateľov Claudia Monteverdiho a Jacopa Periho, ktorí sú považovaní za zakladateľov tohto žánru.
Talianski skladatelia ako Giuseppe Verdi, Gioachino Rossini a Giacomo Puccini prispeli k popularizácii talianskych operných diel po celom svete. Ich opery inšpirovali mnohých ďalších skladateľov, aby svoje diela tiež komponovali v taliančine.
Navyše, taliančina je prirodzene rytmická a jej zvukové vlastnosti prispievajú k dramatickému výrazu, ktorý je dôležitou súčasťou operných predstavení. V mnohých operných domoch po celom svete sa diela v taliančine dodnes považujú za vrchol opernej literatúry a často tvoria hlavný repertoár.