Turkické jazyky vykazujú vysokú mieru vzájomnej príbuznosti, podobnú ako románske jazyky v Európe. Zdieľajú spoločné znaky v oblasti syntaxe (napríklad vetosled typu SOV – podmet, predmet, sloveso), fonológie (najmä harmónia samohlások) a morfológie (bohaté aglutinačné ohýbanie pomocou prípon).
Z historického hľadiska sa turkické jazyky rozdelili do dvoch hlavných vetiev:
- Bežné turkické jazyky (Common Turkic) – najpočetnejšia vetva, ktorá sa ďalej delí na štyri veľké podskupiny:
- Juhovýchodná vetva (ujgurské jazyky) – zahŕňa napríklad ujgurčinu, ktorou sa hovorí v čínskej provincii Sin-ťiang.
- Juhozápadná vetva (oghuzské jazyky) – sem patrí turečtina, azerbajdžančina a turkménčina.
- Severozápadná vetva (kypčacké jazyky) – sem sa zaraďujú kazaština, kirgizština, tatárčina či baškirčina.
- Severovýchodná vetva (sibírske jazyky) – patria sem napríklad jakutčina (sacha) a dolgančina.
- Arghu-turkické jazyky – už zaniknutá a menej preskúmaná vetva, ktorá sa odčlenila od tzv. bulharsko-turkických jazykov. Tieto jazyky sa vyvíjali mimo hlavného turkického prúdu a zanikli najneskôr v ranom stredoveku.
Napriek obrovskej geografickej rozptýlenosti si mnohé turkické jazyky zachovali vysoký stupeň vzájomnej zrozumiteľnosti, najmä v rámci jednej vetvy. Napríklad hovoriaci turečtiny a azerbajdžančiny sa vo veľkej miere dorozumejú bez potreby prekladu, hoci medzi jednotlivými jazykmi existujú aj významné rozdiely spôsobené historickými kontaktmi, politickými vplyvmi a pôsobením iných jazykových rodín (napríklad perzštiny, ruštiny či čínštiny).
História turkických jazykov
Vývoj turkických jazykov je úzko spätý s migráciami a mocenským vzostupom nomádskych národov v strednej Ázii. Prvé zmienky o predkoch Turkov pochádzajú z čínskych kroník z 6. storočia n. l., kde sa spomínajú ako Tujüe (突厥). V tomto období vznikol Staroturecký jazyk, ktorý používal tzv. orchonské písmo. Najstarší známy zápis turkického jazyka pochádza z 8. storočia a nachádza sa v Mongolsku (Orchonské nápisy).
Turkické jazyky sa začali intenzívne rozdeľovať po rozpade ríše Göktürkov a neskôr aj po príchode Mongolov. Ich rozšírenie bolo úzko späté s výbojmi a obchodnými cestami, napríklad po legendárnej Hodvábnej ceste. Vplyv islamu od 10. storočia výrazne formoval slovnú zásobu viacerých turkických jazykov, predovšetkým prostredníctvom arabčiny a perzštiny.
V ranom stredoveku vznikali prvé literárne texty v turkických jazykoch, ako napríklad slávna didaktická báseň Kutadgu Bilig (11. storočie) či Dīwān Lughāt al-Turk od Mahmúda Kašgarského, čo bola prvá komplexná slovníková zbierka turkických jazykov.
V období Osmanskej ríše sa osmanská turečtina stala dominantným písaným jazykom v regióne. Bola silne ovplyvnená arabčinou a perzštinou a používala arabské písmo až do 20. storočia. Podobný vývoj mali aj iné turkické jazyky, ktoré prešli postupnými reformami v dôsledku politických zmien, napríklad turkménčina, uzbečtina či kazaština.
V 20. storočí, najmä po rozpade Sovietskeho zväzu, sa viaceré turkické národy vrátili k vlastným jazykovým koreňom a začali so štandardizáciou jazykov, často vrátane prechodu z cyriliky na latinku (napríklad v Azerbajdžane, Uzbekistane či Turkménsku).
Turkické jazyky sa používajú v mnohých štátoch ako úradné alebo menšinové jazyky, sú predmetom jazykovedného výskumu a dôležitou súčasťou kultúrnej identity stoviek miliónov ľudí.
Turkické jazyky v súčasnosti
Vetvy turkických jazykov môžeme rozdeliť na jednotlivé jazyky. Medzi najpoužívanejšie patrí turečtina so 76 miliónmi rodených hovoriacich, uzbečtina a azerbajdžančina. Iné turkické jazyky sú kvôli malému počtu hovoriacich vážne ohrozené, napríklad jazyk ili so zhruba 100 žijúcimi rodenými hovoriacimi, alebo čulymčina, ktorou hovorí menej než 50 ľudí.
Zoznam turkických jazykov
- Bulharské jazyky (oghurské jazyky) – avarčina, čuvaština, hunčina, chazarčina, povolžská bulharčina.
- Јuhovýchodné jazyky (ujgurské jazyky) – aini, čagatajčina, ili turki, saryg-ujgurčina, staroturkičtina, taranči, ujgurčina, uzbečtina.
- Severozápadné jazyky (kypčacké jazyky) – baškirčina, karaimčina, karakalpačtina, kazaština, kirgizština, krymčačtina, karačajčina-balkarčina, krymská tatárčina, kumánčina, kumyčtina, nogajčina, pečenežština, tatárčina, urumčina.
- Juhozápadné jazyky (oghuzské jazyky) – azerbajdžančina, balkánska gagauzská turečtina, gagauzština, chaladžština, chorásánska turečtina, salarčina, turečtina (osmanská turečtina), turkménčina.
- Severovýchodné jazyky (sibírske jazyky) – altajčina, čulymčina, dolgančina, chakaština, jakutčina, šorčina, tofalarčina, tuviančina.
Existovali altajské jazyky?
Turkické jazyky majú niektoré črty spoločné s mongolskými a tunguzskými jazykmi. Medzi najvýraznejšie patrí napríklad aglutinačná morfológia (tvorenie slov pomocou pripojovania morfém), harmónia samohlások, pevné SOV slovosledy (subjekt – objekt – sloveso), ako aj absencia gramatického rodu. Tieto podobnosti viedli už od 18. storočia k vzniku hypotézy o spoločnej jazykovej rodine, známej ako altajská teória. Jej stúpenci predpokladali, že turkické, mongolské, tunguzské (a niekedy aj korejské či japonské) jazyky majú spoločného predchodcu, tzv. proto-altajský jazyk.
Hoci teória o existencii altajskej jazykovej rodiny bola dlhé roky v lingvistike populárna, súčasný výskum ju už nepovažuje za platnú. Dôkazy o genetickej príbuznosti týchto jazykov sa ukázali ako nedostatočné. Väčšina dnešných jazykovedcov sa prikláňa k vysvetleniu, že spoločné znaky vznikli v dôsledku dlhodobého jazykového kontaktu, teda prostredníctvom areálovej konvergencie medzi skupinami, ktoré si boli kultúrne a geograficky blízke.
Turkické a mongolské jazyky sa vyvíjali v blízkej súčinnosti nomádskych kultúr euroázijských stepí. Spájal ich podobný životný štýl, náboženské predstavy (napríklad tengrizmus) aj vojenské a obchodné väzby. Tieto faktory podporovali jazykovú výmenu, napríklad v mongolčine sa zachovalo množstvo turkických výpožičiek, najmä v oblasti každodenného života, vojenských termínov a správy.
Dnes preto lingvisti hovoria skôr o tzv. jazykovom spoločenstve Altaje než o jednotnej jazykovej rodine. Základné gramatické a lexikálne podobnosti tak nie sú dôkazom spoločného pôvodu, ale skôr výsledkom intenzívneho kontaktu v priebehu storočí, ktorý sa pravdepodobne začal už v prvom tisícročí pred naším letopočtom a pokračoval počas expanzie turkických a mongolských kmeňov po celej Eurázii.
Štruktúra turkických jazykov
Zvukový systém väčšiny turkických jazykov vykazuje množstvo spoločných znakov, ktoré ich navzájom zbližujú a zároveň odlišujú od iných jazykových rodín. Jedným z typických znakov je existencia krátkych a dlhých samohlások, pričom dĺžka samohlásky často mení význam slova. Napríklad v niektorých turkických jazykoch môže byť rozdiel medzi ata (otec) a ataa (predok) zásadný.
Kľúčovým prvkom fonológie turkických jazykov je harmónia samohlások – fonologický jav, pri ktorom v jednom slove dochádza k výberu samohlások podľa ich artikulačných vlastností. V praxi to znamená, že slová väčšinou obsahujú buď výlučne predné, alebo výlučne zadné samohlásky. Predné samohlásky (napr. e, i, ö, ü) sa tvoria v prednej časti úst, zatiaľ čo zadné (napr. a, o, u, ı) v zadnej časti. Táto vlastnosť má priamy vplyv aj na podobu prípon, ktoré sa prispôsobujú samohláskovému typu koreňového slova. Napríklad turecké slovo ev (dom) v množnom čísle znie evler, kým slovo okul (škola) sa mení na okullar – rovnaká prípona, ale upravená podľa harmonických pravidiel.
Ďalším spoločným znakom je aglutinačný charakter turkických jazykov. Aglutinácia znamená, že slová sa tvoria pripájaním morfém (prípon s jedným jasným významom), ktoré sa k sebe radia v pevnom poradí a nemenia tvar. Napríklad v turečtine môžeme z jedného koreňového slova vytvoriť vetu: kalk (vstať) → kalk-tı-lar (oni vstali) – kde -tı označuje minulý čas a -lar množné číslo. Tieto prvky sa navzájom neovplyvňujú a nemenia svoju podobu, čo je rozdiel oproti napríklad flektívnym jazykom, kde sa koncovky často splývajú.
Slovosled v turkických jazykoch býva spravidla podmet–predmet–prísudok (SOV), čo je typické aj pre iné aglutinačné jazyky. Vety však môžu meniť poradie vetných členov na základe aktuálneho členenia výpovede, dôrazu alebo štýlu prejavu.
Zaujímavosťou je aj slovná zásoba. Turkické jazyky zdieľajú spoločné jadro pôvodných slov, no značne boli ovplyvnené cudzími jazykmi, najmä arabčinou a perzštinou (v dôsledku islamskej kultúry), ruštinou (najmä v oblastiach bývalého Sovietskeho zväzu) a v posledných dekádach aj angličtinou a francúzštinou. Napriek týmto výpožičkám si väčšina turkických jazykov zachováva vysokú mieru vzájomnej zrozumiteľnosti v základnej slovnej zásobe, najmä pri každodenných výrazových prostriedkoch.
Preklady turkických jazykov
Turkické jazyky bežne spracúvame v rámci našich prekladateľských služieb. Zabezpečujeme odborné aj bežné preklady z a do turečtiny, uzbečtiny, kazaštiny, kirgizštiny, azerbajdžančiny a turkménčiny. Vzhľadom na špecifiká jednotlivých jazykov spolupracujeme s overenými a skúsenými prekladateľmi, ktorí ovládajú nielen jazyk, ale aj kultúrne a regionálne kontexty. Vďaka tomu dokážeme zabezpečiť kvalitné preklady pre právne, technické, marketingové aj úradné účely.