Vývoj reliktných jazykov
Ako sa z reči obyvateľov rozsiahleho územia stane reliktný jazyk? Podobne ako je tomu dnes, aj v histórii sa jazyky vyvíjali, menil sa počet hovoriacich a tiež oblasť, v ktorej rečníci žili. Jedným z dôvodov vymierania jazyka môže byť jazyková asimilácia, proces, v ktorom sa skupina rečníkov podrobí inému jazyku. Príkladom je snaha keltského obyvateľstva naučiť sa latinčinu v období Rímskej ríše – keltské jazyky určitý čas prežívali iba v hovorenej podobe.
Ak sa jazyk naďalej používa na určitom území, stáva sa reliktným jazykom. Majú malú komunitu rečníkov, čo spôsobuje, že reliktné jazyky často považujeme za potenciálne ohrozené alebo ohrozené. Prvým krokom k zániku jazyka je potenciálne ohrozenie. V takom prípade je jazyk vystavený silnému vonkajšiemu tlaku, stále však existujú komunity hovoriacich, ktorí tento jazyk odovzdávajú svojim deťom.
Jazyk vymrie, keď už nemá žiadnych rodených hovoriacich. Stáva sa mŕtvym jazykom. Mŕtvy jazyk môžeme stále študovať prostredníctvom rôznych záznamov a písomností, ale ak ním nikto nedokáže hovoriť plynule, považujeme ho za zaniknutý.
Reliktné jazyky používané dodnes
Ako príklad reliktného jazyka môžeme uviesť jazyk yaghnobi. Dnes má tento jazyk zhruba 12 500 rečníkov a hrozí mu vyhynutie. Počuť ho môžeme hlavne v meste Zafarabod v severozápadnom Tadžikistane. Názov jazyka yaghnobi poukazuje na to, že títo ľudia pôvodne žili v odľahlom údolí Yaghnob, ktoré sa nachádza južne od tohto mesta. Z tohto územia boli vytlačení z politických dôvodov. Po osamostatnení Tadžikistanu sa obyvatelia Yaghnobi mohli vrátiť do svojej vlasti, ale len málo z nich využilo túto možnosť, prevažne kvôli zlej hospodárskej infraštruktúre. Väčšina ľudí z Yaghnobi dnes hovorí perzským tadžickým jazykom, ako aj jazykom yaghnobi.
Ďalším zaujímavým prípadom je západný yugur. Ide o moderného potomka starej ujgurčiny, ktorá sa používala v širokej oblasti východného euroázijského stepa severne od Číny zhruba do polovice 9. storočia pred Kristom. Niektorí z bývalých obyvateľov tohto územia sa v priebehu invázií presťahovali na juhovýchod do modernej čínskej provincie Gansu, kde reliktný jazyk západný yugur prežíva dodnes.
Indoeurópske historické jazyky
Niektoré reliktné jazyky poznáme už iba z historických záznamov a snahy jazykovedcov o rekonštrukciu vývoja jazykov. Do indoeurópskej jazykovej rodiny patria:
- Historické jazyky balkánskeho areálu: tráčtina, dáčtina, frýgičtina, gréčtina, pelasgičtina a ilýrčina.
- Historické jazyky apeninského areálu: elymčina, sikulčina, protosicílčina, sikánčina, paleosardínčina, severná a južná pikénčina, sikulčina, faliština, venetčina, mesapčina, lepončina, rétčina a keltské jazyky.
- Historické jazyky keltiberského areálu: jazyky Keltov, ktorí sa zmiešali s Ibermi
- Historické jazyky v oblasti Malej Ázie: mysijčina, sidetčina, pisidčina, lykaónčina.
Tieto jazyky sa v čase svojho ohrozenia zachovali na menšom území. Pozostatky historických jazykov prežívajú v jazykoch, ktoré sa z nich vyvinuli.
Aj v slovenčine môžeme nájsť odkaz na historické jazyky. Asi najznámejším je príklad dáckeho jazyka, ktorý bol používaný na území od východného Maďarska po Čierne more. Slovenské slová bača, vatra, bryndza a ďalšie, ktoré boli prevzaté z rumunčiny okolo 13. storočia, sú pôvodom dácke.