História a vývoj germánskych jazykov
Výskum histórie germánskych jazykov patrí medzi náročné oblasti historickej lingvistiky. Na rozdiel od iných jazykových rodín sa zachovalo len minimum písomných či archeologických prameňov, a preto máme o jazyku a kultúre starých Germánov pomerne málo overených informácií.
Germánska vetva sa začala odčleňovať od indoeurópskej jazykovej skupiny približne 2 000 rokov pred naším letopočtom. Presný mechanizmus tohto vývoja je však predmetom diskusií. Vedci sa nezhodujú na tom, či išlo o jednotný a súvislý vývinový proces, alebo skôr o paralelné a miestami nezávislé vývojové línie.
Hypotéza o existencii germánskeho prajazyka (tzv. pragermánčiny) bola viackrát spochybnená, no zároveň sa k nej stále vracajú niektorí jazykovedci, ktorí sa snažia nájsť jej stopy na základe fonologických a gramatických podobností medzi jednotlivými jazykmi. V protiklade s románskymi jazykmi, ktoré sa jasne odčlenili od klasickej latinčiny ako spoločného základu, neexistuje pre germánske jazyky dôkaz o jednom spoločnom predkovi v písomnej podobe.
Čoraz častejšie sa uplatňuje názor, že germánske jazyky sa v ranom období vyvíjali samostatne, ako relatívne autonómne dialekty indoeurópskej jazykovej skupiny. Až neskôr, v dôsledku kontaktov, obchodných väzieb a kultúrnej výmeny medzi germánskymi kmeňmi, došlo k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. Tento jazykový kontakt následne viedol k zjednocovaniu niektorých znakov, podobnej slovnej zásobe či gramatickým štruktúram, ktoré dnes považujeme za typické pre germánsku jazykovú vetvu.
Aké germánske jazyky poznáme?
Presný počet germánskych jazykov nie je jednoznačne určený, keďže často nie je jasné, či ide o samostatný jazyk, alebo o nárečie. Vo všeobecnosti sa však uznáva približne 15 germánskych jazykov.
Najrozšírenejším z nich je angličtina, ktorou sa ako materinským jazykom dorozumieva približne 350 miliónov ľudí po celom svete. Nasleduje nemčina a holandčina, ktoré majú silné postavenie najmä v Európe.
Germánske jazyky sa tradične delia do troch hlavných skupín:
- severogermánske jazyky (napríklad švédčina, nórčina, dánčina),
- západogermánske jazyky (napríklad angličtina, nemčina, holandčina),
- východogermánske jazyky, ktoré všetky zanikli (najznámejším príkladom je gótčina).
Severogermánske jazyky
Severogermánske jazyky, nazývané aj škandinávske, si dodnes zachovávajú výraznú vzájomnú podobnosť a zrozumiteľnosť. Vďaka spoločným historickým koreňom a dlhodobým kultúrnym kontaktom si viaceré z nich ostali navzájom zrozumiteľné aj v modernej podobe.
Západná podskupina severogermánskych jazykov, označovaná aj ako ostrovná škandinávčina, zahŕňa nynorsk (jeden z dvoch úradných nórskych jazykov), islandčinu, faerčinu a z historického hľadiska aj dva dnes už vymreté jazyky starú nórčinu a starú islandčinu, ktoré zohrali významnú úlohu vo vývoji škandinávskych jazykov.
Do kontinentálnej podskupiny škandinávskych jazykov patrí švédčina, gotlandčina (dnes už takmer zaniknutý dialektový útvar), dánčina.
Západogermánske jazyky
Anglofrízska podskupina západogermánskych jazykov zahŕňa angličtinu, frízštinu a dnes už vymretú anglofrízštinu, ktorá historicky predchádzala ich rozvoju. Angličtina sa z tejto vetvy najvýraznejšie rozšírila a stala sa globálnym jazykom.
Nemecká podskupina západogermánskych jazykov sa ďalej člení na dve hlavné vetvy:
- dolnonemecké jazyky,
- hornonemecké jazyky.
Do dolnonemeckých jazykov patrí okrem živých jazykov, ako sú holandčina, afrikánčina (ktorá vznikla v Južnej Afrike ako vývinový variant holandčiny), dolná nemčina, aj niekoľko vymretých jazykov, konkrétne stará dolná nemčina, stredná dolná nemčina a dolná frankončina, ktorá stála pri zrode dnešnej holandčiny.
Hornonemecké jazyky zahŕňajú nemčinu (ako najrozšírenejšieho zástupcu), luxemburčinu (s úradným postavením v Luxembursku) a jidiš, ktoré sa vyvinulo zo stredovekej nemčiny v židovských komunitách v strednej Európe.
Východogermánske jazyky
Toto zoskupenie zahŕňa výlučne mŕtve jazyky, ktoré sa už dnes aktívne nepoužívajú. Delí sa na juhozápadnú a východnú podskupinu, pričom všetky jej členy zanikli v priebehu raného stredoveku.
Do juhozápadnej podskupiny patrili gepidčina, burgundčina, vandalčina a gótčina, ktorá zanechala najviac písomných pamiatok (napríklad Wulfila preložil Bibliu do gótskeho jazyka už v 4. storočí).
Východnú podskupinu reprezentuje len jediný jazyk – ostrogótčina, ktorá, ako už názov napovedá, predstavuje variant gótčiny používaný Ostrogótmi. Všetky tieto jazyky dnes považujeme za vymreté, no zohrali dôležitú úlohu v historickom vývoji Európy, najmä počas obdobia sťahovania národov.
Zaujímavosti o germánskych jazykoch
- Najstarším dochovaným germánskym textom je Ulfilasov gotický preklad Nového zákona zo 4. storočia.
- V nemčine sa až do polovice 20. storočia používal Fraktur, samostatné písmo latinskej abecedy.
- V súčasnosti existuje viac než 20 foriem nemčiny, pričom niektoré sú si tak rozdielne, že si ich hovoriaci vzájomne nerozumejú (napríklad švajčiarska nemčina a štandardná nemčina).
- Najdlhšie bežne používané slovo na svete pochádza zo švédštiny, má 129 hlások.
- Christianizáciou preniklo do angličtiny mnoho latinských výrazov, nájazdmi Severanov naopak veľa škandinávskych slov. Dobitie Británie Normanmi rozšírilo jazyk o slová prebraté z francúzštiny.
- Švajčiarska nemčina (Schwiizertüütsch) je občas považovaná za samostatný jazyk – alemančinu. Ide o skupinu nárečí, ktoré nemajú písomnú podobu.
- Za najťažšie germánske jazyky sa považujú islandčina a faerčina.
- Frízština je považovaná za jazyk najbližší angličtine, aj keď je dnes výrazne menej známa. Hovorí sa ňou v časti Holandska a Nemecka.
- Islandčina je takmer nezmenená od čias stredoveku a moderní Islanďania si dokážu bez väčších problémov prečítať literatúru zo 13. storočia.
- Jidiš, germánsky jazyk židovských komunít, používa hebrejskú abecedu, ale gramaticky aj lexikálne vychádza najmä zo strednej nemčiny.
- Afrikánčina je považovaná za jeden z najjednoduchších germánskych jazykov. Nemá pády, rody ani komplikované časovanie slovies, a preto sa ľahko učí.