Vďaka tejto rozšírenosti sa radí medzi najpoužívanejšie jazyky planéty, nielen ako materinský, ale aj ako druhý jazyk. Ide o expresívny a mimoriadne bohatý jazyk, ktorý sa pýši rozsiahlou literárnou tvorbou, pestrými regionálnymi variáciami aj významom v náboženskom, spoločenskom a filmovom kontexte.
Hindčina patrí medzi indoárijské jazyky a je priamym potomkom sanskritu, jedného z najstarších známych indoeurópskych jazykov. Ako moderný jazyk je zároveň príbuzný bengálčine, pandžábčine, gudžarátčine či maráthčine – všetky patria do širšej indoárijskej vetvy jazykov, ktoré spolu zdieľajú historické korene aj mnohé gramatické princípy. Hindčina si z tohto dedičstva zachovala bohatý systém pádov, špecifickú skladbu viet a schopnosť vyjadriť nuansy významu prostredníctvom ohýbania slov.
Spolu s angličtinou je jedným z dvoch hlavných úradných jazykov Indie. Oba sa používajú v parlamente, v súdnictve, pri komunikácii medzi ústrednou vládou a štátmi, ako aj na ďalšie oficiálne účely. V praxi je však hindčina preferovaná najmä v severných oblastiach krajiny, kde predstavuje dominantný jazyk verejného aj súkromného života.
Kde sa hindčina používa?
Tento jazyk je rozšírený najmä v takzvanom hindskom páse (Hindi Belt), teda geografickom a kultúrnom regióne severnej Indie, ktorý zahŕňa viaceré štáty ako Džammú a Kašmír, Dillí, Harijána, Himáčalpradéš, Uttarpradéš, Bihár, Madhjapradéš, Čhattísgarh či Radžastan. V týchto oblastiach hindčina často slúži nielen ako jazyk verejného života, ale aj ako dorozumievací prostriedok medzi obyvateľmi rôznych kmeňov a kastových skupín, ktoré hovoria ďalšími jazykmi či dialektmi.
Mimo Indie sa hindčina šíri najmä cez komunity Indov, ktoré sa vysťahovali do zahraničia. Druhá najväčšia skupina hovoriacich žije v Nepále, kde jazyk síce nemá oficiálny štatút, ale rozumie mu približne 8 miliónov ľudí. V Spojených štátoch amerických sa hindčina čoraz viac používa nielen v rámci komunity, ale aj v médiách, náboženských centrách či vo vzdelávacích inštitúciách. Podobne je to na Mauríciuse, Fidži či v Suriname, kde bola hindčina dlhodobo zachovávaná potomkami indických robotníkov, ktorí tu boli privezení počas britskej koloniálnej éry.
V súčasnosti sa hindčina čoraz častejšie objavuje aj vo virtuálnom priestore. Vďaka digitálnej globalizácii, dostupnosti internetu a silnému filmovému a hudobnému priemyslu sa stáva aktívnou súčasťou celosvetovej kultúrnej výmeny. Bollywood, najväčšia filmová produkcia sveta, hrá kľúčovú rolu v popularizácii hindčiny nielen medzi Indmi, ale aj medzi fanúšikmi indickej kinematografie po celom svete.
Zaujímavosťou je, že hoci je hindčina tretím najpoužívanejším jazykom na svete podľa celkového počtu hovoriacich, nepatrí medzi oficiálne jazyky OSN, najmä kvôli politickým a praktickým aspektom zastúpenia jazykov. Napriek tomu jej význam neustále rastie, čo je viditeľné najmä v oblasti technologického rozvoja, internetu či jazykových aplikácií, kde sa hindčina čoraz viac objavuje ako podporovaný jazyk.
Hindské písmo
Hindčina sa píše písmom dévanágarí, ktoré patrí medzi najstaršie používané slabičné abecedy sveta. Jeho názov pochádza zo sanskritu a možno ho preložiť ako „božské mesto“ (déva = boh, nágarí = mestský), čo odkazuje na jeho pôvodné využitie v náboženských a filozofických textoch. Dévanágarí sa nevyužíva len na zápis hindčiny, ale aj sanskritu, maráthčiny či nepálčiny, vďaka čomu patrí medzi najpoužívanejšie abecedy v Indii a susedných krajinách.
Jednou z charakteristických čŕt písma je vodorovná spojovacia čiara v hornej časti, ktorá prechádza celým slovom a spája jednotlivé znaky. Text sa píše zľava doprava, podobne ako v európskych jazykoch, no na rozdiel od nich dévanágarí nerozlišuje malé a veľké písmená. Každý znak zodpovedá jednej slabike, teda kombinácii spoluhlásky a samohlásky, pričom výslovnosť a zápis sú veľmi konzistentné. To robí z hindčiny foneticky presný jazyk, v ktorom sa slová píšu presne tak, ako sa vyslovujú.
Dévanágarí má 11 samohlások a 33 spoluhlások, pričom každá spoluhláska v základnom tvare obsahuje inherentnú samohlásku „a“. Ak sa má vysloviť iná samohláska, doplní sa diakritickým znakom (tzv. matrou), ktorý mení zvuk znaku. Napríklad písmeno क (ka) sa môže zmeniť na कि (ki) alebo कु (ku) len pomocou úpravy samohlásky.
Písmo má tiež znak pre každú nosovú spoluhlásku a sériu tzv. spojených spoluhlások (ligatúr), ktoré vznikajú spojením viacerých spoluhlások bez samohlásky medzi nimi. Tieto ligatúry sa v čítaní a písaní môžu javiť ako náročnejšie, no v hindčine majú presne stanovené pravidlá.
V indickej spoločnosti je písmo spájané s duchovným odkazom a učenosťou. Mnohé mantry, sväté texty a tradičné diela sa zapisovali práve týmto písmom. V súčasnosti sa používa v školách, v administratíve, vo vede aj v populárnej kultúre, čím zohráva dôležitú rolu pri udržiavaní identity hindčiny ako literárneho a národného jazyka.
Vývoj jazyka
Cesta hindčiny začína príchodom indoeurópskych (árijských) kmeňov do severozápadnej časti indického subkontinentu približne v 2. tisícročí pred naším letopočtom. So sebou priniesli sanskrit – jazyk posvätných textov a rituálov, ktorý sa postupne vyvíjal a obohacoval pod vplyvom miestnych jazykov drávidskeho a mundského pôvodu. Sanskrit sa považuje za liturgický jazyk, no jeho vplyv presahuje náboženstvo, stal sa základom pre vznik mnohých novších indických jazykov vrátane hindčiny.
Hovorová podoba sanskritu, známa ako prákrut, sa neskôr ďalej štiepila do regionálnych foriem. Medzi ne patrila aj apabhramša, ktorá bola predchodcom dnešných indoárijských jazykov. Z nej sa v priebehu storočí vyvinul jazyk známy ako hindustánčina, spájaný najmä s oblasťou okolo Dillí. Práve táto forma sa stala základom pre štandardnú hindčinu aj urdčinu.
Do 11. storočia sa jazyk zapisoval písmom bráhmí a jeho variantmi, neskôr sa rozšírilo písmo dévanágarí. V stredoveku sa rozvíjala najmä hovorená podoba jazyka, ktorá vstrebávala vplyvy z perzštiny, arabčiny či turečtiny, najmä počas vlády mogulských panovníkov. Výsledkom bola jazyková symbióza, v ktorej sa hindčina a urdčina navzájom prelínali. Tento spoločný jazykový základ niesol viacero názvov: hindustánčina, rekhta alebo dakkhini, podľa regiónu a jazykového štýlu.
Až v 19. storočí sa začal proces vedomého oddelenia hindčiny od urdčiny. Hindčina sa začala čoraz viac opierať o sanskritské korene, zatiaľ čo urdčina si udržiavala výraznejší islamský a perzský charakter. V roku 1950, po získaní nezávislosti, bola hindčina spolu s angličtinou ustanovená ako jeden z dvoch úradných jazykov Indie.
Proces štandardizácie hindčiny pokračoval aj po roku 1954, keď vláda vytvorila komisiu na tvorbu štandardnej normy. Výsledkom bola formalizácia modernej hindčiny, používanej v médiách, školách, vládnych dokumentoch i literatúre. Hoci sa v praxi stále používa množstvo dialektov a regionálnych verzií, štandardná hindčina predstavuje spoločný komunikačný základ naprieč krajinou aj diaspórou.
Rozdiely medzi hindčinou a urdčinou
Hoci hindčina a urdčina majú spoločné historické korene a sú si z veľkej časti vzájomne zrozumiteľné, ide o dva samostatné jazyky. Obe vychádzajú z dialektu kharī bolī, ktorý sa rozšíril najmä v okolí Dillí a stal sa hovorovým jazykom severnej Indie počas obdobia Mughalskej ríše. V priebehu stáročí sa však ich vývoj jazykovo aj kultúrne odklonil
Zatiaľ čo hindčina čerpá slovnú zásobu najmä zo sanskritu, urdčina je silno ovplyvnená perzštinou, arabčinou a turečtinou. Výsledkom je, že aj keď bežná každodenná komunikácia medzi hovorcami oboch jazykov býva bezproblémová, vo formálnych textoch a umeleckých dielach sa jazyky značne líšia. V hindčine nájdeme slová ako vidyālaya (škola) či sammān (úcta), zatiaľ čo urdčina v podobnom význame použije madrasah a izzat.
Najviditeľnejší rozdiel však spočíva v písme. Hindčina používa dévanágarí, písmo odvodené od bráhmí, s jasne čitateľnou formou a horizontálnou spojnicou. Urdčina používa persko-arabské písmo, ktoré je písané sprava doľava a je podstatne kaligrafickejšie, čo z nej robí náročnejší jazyk pre čitateľov zvyknutých na latinku.
Rozdiely medzi týmito jazykmi sa prejavujú aj v náboženskom a kultúrnom kontexte. Urdčina býva spájaná s islamskou kultúrou a používa sa najmä medzi moslimami v Indii a je zároveň oficiálnym jazykom Pakistanu. Hindčina sa tradične viaže na hinduistickú populáciu a je dominantná v severnej Indii.
Z lingvistického hľadiska tak ide o príklad diglosie, keď dve jazykové formy žijú bok po boku, zdieľajú rovnaký základ, ale odlišujú sa na úrovni písma, štýlu i kultúrnych konotácií.
Zaujímavosti o hindčine
- Existuje množstvo regionálnych foriem hovorenej hindčiny. V roku 2001 bolo oficiálne uznaných 48 rôznych dialektov.
- Hindčina a urdčina sa líšia aj kultúrnym kontextom. Urdčina je bežnejšia medzi moslimami, zatiaľ čo hindčina medzi hinduistami.
- Angličtina prevzala z hindčiny viacero slov, napríklad guru, jungle, pyjamas, sorbet, shampoo a ďalšie.
- Hindčina má bohatú literárnu tradíciu. K významným autorom, ktorí prispeli k jej štandardizácii, patria Kaka Kalelkar, Maithili Sharan Gupta a Hazari Prasad Dwivedi.
- V Indii sa každoročne 14. septembra slávi Deň hindčiny (Hindi Divas).
Preklady z a do hindčiny
Hindčina je jedným z viac než 70 jazykov, v ktorých ponúkame prekladateľské služby. Pripravíme preklady odborných textov, administratívnych dokumentov, webového obsahu alebo marketingových materiálov. Spolupracujeme s rodenými hovorcami aj skúsenými jazykovými odborníkmi, vďaka čomu dokážeme zachovať nielen presnosť, ale aj kultúrnu a jazykovú prirodzenosť textu.