Z hľadiska klasifikácie patria semitské jazyky do širšej afroázijskej jazykovej rodiny. Týmito jazykmi dnes hovorí viac než 330 miliónov ľudí, nielen na Arabskom polostrove či v severnej Afrike, ale aj na Malte, v Etiópii, Eritrei a v niektorých menších komunitách na Kaukaze. Medzi najznámejšie semitské jazyky patrí arabčina, hebrejčina a aramejčina, ktorých podobnosť si všímali vedci už od stredoveku. Tieto jazyky boli dobre známe aj v západnej Európe, najmä vďaka dlhodobým historickým kontaktom a intenzívnym biblickým štúdiám.
Až neskôr si jazykovedci všimli, že podobné znaky nesú aj niektoré jazyky z oblasti Etiópie. Spoločné črty medzi arabčinou, hebrejčinou, aramejčinou a etiópskymi jazykmi (napríklad ge’ez, tigrinja, amharčina) však pôvodne nikto nezaradil do jednej skupiny. Termín semitské jazyky vznikol až v 18. storočí, keď ho začali používať členovia tzv. göttingenskej školy historikov. Názov odvodili od biblickej postavy Sema – jedného z troch synov Noeho z Knihy Genezis, ktorého potomkovia mali podľa tradície obývať územia, kde sa týmito jazykmi hovorilo.
História semitských jazykov
Písomné záznamy dokumentujúce existenciu semitských jazykov siahajú až do polovice 3. tisícročia pred naším letopočtom. Najstaršie texty napísané v akkadčine (jednom z východosemitských jazykov) pochádzajú z oblasti Mezopotámie a sú zaznamenané klinovým písmom na hlinených tabuľkách. Ide o jednu z najstarších doložených jazykových foriem na svete.
Pravlasť semitských jazykov zostáva dodnes predmetom diskusií. Podľa niektorých hypotéz mohli mať pôvod na Arabskom polostrove, podľa iných v severovýchodnej Afrike alebo priamo v Mezopotámii. Väčšina výskumníkov sa zhoduje aspoň na tom, že išlo o územie medzi Levantom, Arabským polostrovom a tzv. Úrodným polmesiacom. Presná migračná trasa a mechanizmy šírenia semitských jazykov však zostávajú otvorenou otázkou.
Už v dobe bronzovej a železnej sa hovorilo aj písalo semitskými jazykmi na rozsiahlych územiach Stredného východu a Malej Ázie. V mnohých mestských centrách slúžili ako administratívny aj náboženský jazyk, pričom boli základom pre vznik prvých právnych kódexov, hymnov, obchodných záznamov a epických básní.
Semitské etniká žili pôvodne v polokočovných spoločenstvách v blízkosti vodných zdrojov a oáz, kde si postupne osvojovali základy poľnohospodárstva, chovu dobytka a remeselnej výroby. Spolu s rastúcou gramotnosťou a rozvojom mestských civilizácií rástol aj význam ich jazykov nielen ako komunikačných nástrojov, ale aj ako nositeľov identity, náboženstva a kultúrneho dedičstva.
Dôležitú úlohu pri rozšírení semitských jazykov zohrali Feničania, ktorí boli vynikajúci námorní obchodníci a kolonizátori. Už v 2. tisícročí pred n. l. zakladali mestá a obchodné stanice na pobreží Stredozemného mora (napríklad Kartágo, Gádés – dnešný Cádiz), pričom so sebou prinášali aj feničtinu. Tento jazyk ovplyvnil vývoj mnohých ďalších písomných systémov vrátane gréckeho a latinského písma.
Ktoré jazyky patria medzi semitské jazyky?
Semitská vetva dnes zahŕňa približne 77 jazykov, ktoré sa delia na dve hlavné skupiny: východosemitské a západosemitské jazyky.
Zatiaľ čo východosemitské jazyky (napríklad akkadčina) patria už len medzi mŕtve jazyky známe najmä z archeologických nálezov, západosemitské jazyky sú stále živé a aktívne sa používajú v mnohých krajinách. Medzi najrozšírenejšie patria arabčina, amharčina, tigriňa, hebrejčina a aramejčina.
Arabčina
Najväčším semitským jazykom z hľadiska počtu používateľov je arabčina, ktorou ako materinským jazykom hovorí vyše 200 miliónov ľudí a celkový počet používateľov (vrátane tých, ktorí sa ju naučili ako druhý jazyk) presahuje 400 miliónov. Moderná štandardná arabčina sa využíva v médiách, administratíve aj vo výučbe v celej arabskej oblasti. Klasická arabčina má výnimočný status ako jazyk Koránu a významnú úlohu v islamskom svete.
Hebrejčina
Reštart hebrejčiny ako živého jazyka je jedinečný fenomén v dejinách lingvistiky. Po stáročiach používania výhradne v náboženskom kontexte sa v 20. storočí stala bežným dorozumievacím prostriedkom v Izraeli. Dnes ju ako materinský jazyk používa 5 až 9 miliónov ľudí. Hebrejčina je oficiálnym jazykom Izraela, pričom sa aktívne využíva aj v oblasti vedy, technológií a verejnej správy.
Aramejčina
Hoci kedysi slúžila ako lingua franca celého Blízkeho východu, aramejčina sa udržiava už len v niekoľkých komunitách. Približne 500 000 hovoriacich žije najmä v severnom Iraku, juhovýchodnom Turecku, Sýrii a Iráne. Využíva sa najmä v náboženskej liturgii medzi asýrskymi a chaldejskými kresťanmi. Napriek tomu zostáva dôležitým článkom historického a kultúrneho dedičstva.
Tigriňa
V severnej Etiópii a Eritrei má dôležitú komunikačnú úlohu jazyk tigriňa (tigrinya). Hovorí ním takmer 10 miliónov ľudí, pričom ide o jeden z oficiálnych jazykov v Eritrei. Využíva sa v školstve, médiách a administratíve. Silné komunity hovoriace týmto jazykom nájdeme aj v zahraničí, napríklad v Nemecku, Švédsku či Izraeli.
Sýrčina
Sýrčina, známa aj ako klasická východná aramejčina, je významným liturgickým jazykom sýrskej pravoslávnej cirkvi a ďalších východných kresťanských denominácií. Má bohatú písomnú tradíciu, ktorá siaha až do staroveku. V niektorých častiach Iraku má oficiálny menšinový status a je predmetom výučby na školách. Hoci sa bežne nepoužíva v každodennej komunikácii, zostáva dôležitým prvkom kultúrnej identity sýrskych Aramejcov.
Písmo semitských jazykov
Väčšina písiem používaných na zápis semitských jazykov vychádza z tzv. abjadu. Ide o špecifický typ abecedného systému, ktorý v základnej forme nezaznamenáva všetky samohlásky. Napriek tomu sa s týmto spôsobom zápisu v semitských jazykoch nespája nedorozumenie, pretože nositeľmi významu sú totiž predovšetkým spoluhlásky. Kontext a jazykové pravidlá umožňujú čitateľovi správne doplniť samohlásky aj v prípade, že nie sú explicitne napísané.
Práve preto sa abjad hodí pre jazyky, ako sú hebrejčina, arabčina, aramejčina, ugaritčina či sýrčina, ktorých písma sú na tomto princípe postavené. V modernej podobe sa niektoré z týchto písiem prispôsobili, napríklad v arabčine sa pri výučbe používajú aj diakritické znamienka označujúce samohlásky, no v bežnom písaní sa často vynechávajú.
Jednou z najpozoruhodnejších vlastností semitských jazykov je ich tzv. nekonkatenatívna (neprírastková) morfológia. Znamená to, že slová sa netvoria klasickým pripájaním predpôn a prípon, ako sme zvyknutí napríklad v slovenčine. Namiesto toho sú založené na koreňoch, typicky trojhláskových skupinách spoluhlások, označovaných ako triliterálne korene (napríklad K-T-B v arabčine a hebrejčine, súvisiace so „zápisom“ alebo „písaním“).
Tieto korene samy o sebe nemajú význam ako slová, ale sú nositeľmi základnej významovej „kostry“. Slová sa vytvárajú vkladaním rôznych samohlások medzi tieto spoluhlásky, prípadne aj úpravou samotnej spoluhláskovej štruktúry. Napríklad z koreňa K-T-B vzniká v arabčine kitāb (kniha), kātib (pisár), maktab (kancelária) či kutub (knihy). Ide teda o jazykový systém, kde význam slova závisí nielen od koreňa, ale aj od vzoru (šablóny), do ktorého je koreň vložený.
Tento spôsob tvorby slov umožňuje vytvárať celé množiny slov s podobným významom z jedného základu, čo je pre študentov semitských jazykov výzvou, ale zároveň aj pomôckou. Raz pochopený systém koreňov a vzorov dokáže výrazne zefektívniť učenie sa nových slov.
Zo semitských jazykov zabezpečujeme profesionálne preklady z a do hebrejčiny. Spolupracujeme s overenými prekladateľmi, ktorí preložia dokumenty, korešpondenciu, webové texty či odborné materiály. Kontaktujte nás a pripravíme vám nezáväznú cenovú ponuku.