Slovenčina do 19. storočia nebola silným literárnym jazykom, v sfére umeleckej literatúry sa dlhý čas používala latinčina a čeština. Naopak, mala pomerne výrazné ľudové kultúrne postavenie, na báze ktorého bola kodifikovaná. V dejinách slovenského národa sa ustanovili dve koncepcie spisovnej slovenčiny – bernolákovská a štúrovská.
Prvá kodifikácia slovenčiny – Anton Bernolák
Prvý človek, ktorý sa pokúsil o uzákonenie spisovnej slovenčiny, bol Anton Bernolák. V roku 1787 vydal po latinsky písané diela Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách a Pravopis slovenského jazyka. Sústavu slovenského jazyka podal v diele Slovenská gramatika. Hnutie Bernolákovcov sa zaslúžilo o osvetu ľudu, vznik slovenčiny a jej uvedenie do krásnej, náučnej a náboženskej literatúry.
Bernolákova slovenčina bola založená na jazyku západoslovenských vzdelancov Trnavskej univerzity, no obsahovala aj niektoré prvky z nárečia v Slanici. Bernolákovčina nepoznala y a všetky mäkké spoluhlásky označovala mäkčeňom. Tento jazyk sa ale nestal spisovným jazykom všetkých Slovákov. Evanjelici v tom čase naďalej používali češtinu, do ktorej až neskôr prenikli slovenské prvky.
Druhá kodifikácia slovenčiny – Ľudovít Štúr
Biblická čeština, ktorú používali evanjelici, bola pre Slovákov čoraz menej zrozumiteľná. Z toho dôvodu sa Ľudovít Štúr od 30. rokov 19. storočia snažil presadiť jednotný spisovný jazyk, ktorý mal za cieľ spojiť katolícky a evanjelický prúd Slovákov. Za základ spoločného jazyka vybral stredoslovenské nárečie, ktoré považoval za dostatočne rozšírené a zrozumiteľné.
11.júla 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. Stredná slovenčina bola verejne vyhlásená za slovenský spisovný jazyk 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši. Uzákonenie tohto jazyka bolo impulzom pre širší rozvoj slovenskej literatúry. Novú slovenčinu Štúrovci obhajovali v Slovenských národných novinách a neskôr vzniklo aj kodifikačné dielo Náuka reči slovenskej.
Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma
Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma alebo hattalovská kodifikácia nahradila Štúrovu slovenčinu a bernolákovčinu. M. Hattala navrhol etymologický pravopis, zaviedol písanie y/ý, dvojhlások a mäkkú výslovnosť de, te, ne, di, ti, ni, li. V roku 1851 stanovila hattalovská reforma formu spisovnej slovenčiny výrazne podobnejšiu tej, ktorú používame dnes.
Jazykový purizmus v slovenčine
V 20. storočí prispel k dotvoreniu modernej spisovnej slovenčiny Samuel Czambel, keď v knihe Slovenský pravopis ustálil i/y, ä, ĺ, ako aj rytmický zákon a jeho výnimky. V podmienkach prvej Československej republiky českí jazykovedci neodporúčali používať slová odlišujúce slovenčinu od češtiny, na základe čoho vzniklo hnutie známe ako purizmus. Usilovalo sa o zmenšenie vplyvu českého jazyka na slovenčinu.
Kodifikácia jednotného spisovného jazyka bola dôležitým krokom v procese kultúrneho a politického osamostatňovania Slovákov. Jazyk sa neustále skúma, vyvíja a zmeny sa zaraďujú do upravených vydaní Pravidiel slovenského pravopisu. Skúmaním slovenčiny sa zaoberá Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV.