Až do 19. storočia nebola slovenčina silným literárnym jazykom – v umeleckej a vzdelanej sfére dominovala latinčina a čeština. Napriek tomu si udržiavala výrazné ľudové kultúrne postavenie, ktoré sa stalo základom jej kodifikácie. V dejinách slovenského jazyka sa vyprofilovali dve zásadné koncepcie spisovnej slovenčiny – bernolákovská a štúrovská. Obe predstavovali významné etapy v procese kodifikácie slovenského jazyka.
Prvá kodifikácia spisovnej slovenčiny 1787 – Anton Bernolák
Prvým, kto sa pokúsil o uzákonenie spisovnej slovenčiny, bol Anton Bernolák. V roku 1787 vydal dve latinsky písané diela – Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách a Pravopis slovenského jazyka, v ktorých predstavil základy svojho jazykového systému. Následne v diele Slovenská gramatika systematicky opísal pravidlá novej spisovnej slovenčiny. Bernolákovci sa aktívne zaslúžili o vznik a šírenie slovenského jazyka medzi ľudom a jeho uplatnenie v krásnej, náučnej a náboženskej literatúre.
Bernolákova slovenčina vychádzala zo západoslovenského jazyka vzdelancov Trnavskej univerzity, no obsahovala aj prvky z nárečia Bernolákovej rodnej Slanice. Mala jednoduchší pravopis – nepoznala y a všetky mäkké spoluhlásky označovala mäkčeňom. Napriek týmto zjednodušeniam sa však nestala spoločným spisovným jazykom všetkých Slovákov. Evanjelici aj naďalej používali češtinu, pričom slovenské prvky sa do nej dostali až postupne.
Druhá kodifikácia slovenčiny 1843 – Ľudovít Štúr
Biblická čeština, ktorú evanjelici používali v bohoslužbách a literatúre, sa pre Slovákov stávala čoraz menej zrozumiteľnou. Preto sa Ľudovít Štúr už od 30. rokov 19. storočia snažil o vytvorenie jednotného spisovného jazyka, ktorý by spájal katolíkov aj evanjelikov. Ako základ vybral stredoslovenské nárečie, ktoré považoval za najrozšírenejšie a najzrozumiteľnejšie.
Kľúčový moment prišiel 11. júla 1843, keď sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom. Dohodli sa na spôsobe, ako novú slovenčinu uviesť do praxe. 26. – 28. augusta 1844 bola slovenčina verejne vyhlásená za spisovný jazyk Slovákov na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši. Tento krok naštartoval rozvoj slovenskej literatúry a upevnil národné povedomie. Štúrovci nový jazyk obhajovali v Slovenských národných novinách a jeho kodifikáciu zavŕšili dielom Náuka reči slovenskej.
Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma 1851
Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma, známa aj ako hattalovská kodifikácia, nahradila Štúrovu slovenčinu a bernolákovčinu a položila základy modernej podoby slovenského jazyka. Martin Hattala v nej zaviedol etymologický pravopis, ktorý viac rešpektoval historický vývoj slov. Medzi hlavné zmeny patrilo obnovenie písania y/ý, zavedenie dvojhlások a systémová úprava mäkkej výslovnosti slabík de, te, ne, di, ti, ni, li.
Reforma bola oficiálne prijatá v roku 1851 a jej výsledkom bola spisovná slovenčina výrazne podobnejšia tej, ktorú používame dnes. Tento jednotný jazykový systém pomohol upevniť slovenčinu ako literárny, vzdelávací a administratívny jazyk, čím prispel k jej širšiemu uplatneniu v spoločnosti.
Jazykový purizmus v slovenčine
V 20. storočí sa na dotvorení modernej spisovnej slovenčiny významne podieľal Samuel Czambel. Vo svojej knihe Slovenský pravopis ustálil pravidlá pre i/y, ä, ĺ a sformuloval aj rytmický zákon spolu s jeho výnimkami. Jeho práca pomohla upevniť jazykovú normu a zabezpečiť konzistentnosť slovenského pravopisu.
V období prvej Československej republiky (1918 – 1939) sa však slovenčina dostala pod silný vplyv češtiny. Českí jazykovedci odporúčali používanie slov a foriem blízkych češtine, čo viedlo k snahám o potlačenie jazykových rozdielov. V reakcii na to vzniklo puristické hnutie, ktoré sa usilovalo o obmedzenie vplyvu českého jazyka na slovenčinu a návrat k autentickým slovenským výrazom.
Kodifikácia ako dôležitý míľnik osamostatňovania Slovákov
Kodifikácia jednotného spisovného jazyka bola pre Slovákov kľúčovým krokom k kultúrnej a politickej emancipácii, pretože vytvorenie spoločného jazyka upevnilo národnú identitu a umožnilo rozvoj literatúry, vzdelávania a verejného života v slovenčine.
Spisovná slovenčina sa stala symbolom národnej samostatnosti. Pomohla Slovákom vystúpiť z tieňa iných jazykov a dokázať, že majú vlastnú kultúru, dejiny a právo na sebaurčenie. Pevne sa zapísala na jazykovú mapu Európy, čím sa stala plnohodnotným jazykom v oblasti vzdelania, kultúry aj medzinárodnej komunikácie. Profesionálne preklady zo slovenčiny a do slovenčiny zohrávajú dôležitú úlohu pri prepájaní slovenského trhu so zahraničím.
Slovenčina sa však neustále vyvíja, čo si vyžaduje pravidelnú revíziu a aktualizáciu jazykových noriem. Zmeny v pravopise a gramatike sa preto premietajú do upravených vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré slúžia ako základná príručka pre správne používanie jazyka.
Okrem pravopisných pravidiel existujú aj rôzne slovníky, ktoré pomáhajú udržiavať a rozvíjať jazykovú kultúru. Skúmaním a kodifikáciou slovenčiny sa zaoberá Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, ktorý sa podieľa na tvorbe jazykových príručiek a zabezpečuje odbornú jazykovú starostlivosť.