To, ako formujeme zvuky a prečo sú niektoré hlásky pre nás náročnejšie, závisí od fonetických a fonologických zákonitostí daného jazyka. Každý jazyk má svoj jedinečný zvukový systém, ktorý ovplyvňuje nielen to, ako rozprávame, ale aj to, ako vnímame cudzie jazyky.
Fonetika a fonológia zohrávajú kľúčovú úlohu v jazykovom vzdelávaní, preklade aj tlmočení. Rozdiely v zvukových systémoch môžu byť zdrojom nedorozumení, ale zároveň aj fascinujúcim príkladom toho, ako sa jazyky vyvíjajú a ovplyvňujú navzájom.
Pozrime sa, aké princípy skúmajú tieto jazykové disciplíny a ako nám môžu pomôcť lepšie porozumieť cudziemu jazyku aj vlastnej výslovnosti.
Čo je to fonetika a fonológia
Fonetika skúma, ako jednotlivé hlásky vznikajú a aké majú akustické vlastnosti, zatiaľ čo fonológia sa zaoberá tým, ako tieto zvuky fungujú v jazykovom systéme, ako ovplyvňujú význam slov a ako sa menia v rôznych jazykoch.
Podrobne sa tejto problematike venuje aj učebnica „Fonetika a fonológia pre elementaristov“ od autorky PhDr. Ľuby Sičákovej, CSc. Publikácia ponúka systematický pohľad na zvukovú stránku jazyka, vysvetľuje základné pojmy fonetiky a fonológie a pomáha budúcim pedagógom efektívne pracovať s výslovnosťou a jazykovou kultúrou svojich žiakov.
Fonetika: Ako vzniká zvuk reči a prečo ho vnímame rôzne
Fonetika je jazyková disciplína, ktorá sa zaoberá zvukovou stránkou reči – skúma ako sa zvuky tvoria, prenášajú a prijímajú. Každý jazyk má svoj vlastný systém zvukov, ktoré sa vytvárajú pomocou rôznych orgánov rečového ústrojenstva. Medzi ne patria pery, jazyk, zuby, hlasivky, mäkké podnebie a pľúca, pričom každá z týchto častí má pri artikulácii konkrétnu funkciu.
Keď hovoríme, vzduch prechádza z pľúc cez hlasivky a do ústnej dutiny, kde sa formuje do jednotlivých hlások.
Tento proces sa delí na niekoľko fáz:
- artikulácia – fyzický pohyb rečových orgánov pri tvorbe zvuku. Napríklad pri vyslovení hlásky „t“ sa jazyk dotkne horného podnebia.
- akustika – vlastnosti zvukovej vlny, ako sú frekvencia, intenzita a dĺžka trvania. Tieto vlastnosti určujú, ako zvuk znie a ako ho vnímame.
- percepcia – spôsob, akým náš mozog interpretuje zvuky reči. Výslovnosť niektorých zvukov môže byť v rôznych jazykoch odlišná a vnímanie cudzích hlások sa odvíja od našej fonologickej skúsenosti.
V každom jazyku existuje určitý počet foném, teda základných stavebných prvkov zvukového systému. Fonéma je najmenšia zvuková jednotka, ktorá má v jazyku rozlišovaciu funkciu. Napríklad v slovenčine zvuk „t“ v slove „teraz“ predstavuje fonému, ktorá sa v iných jazykoch môže vyslovovať mierne odlišne.
Rôzne jazyky majú odlišné fonémické systémy. Napríklad v angličtine existuje rozdiel medzi „p“ v slovách „pat“ a „spat“, ktorý sa prejavuje ako prídavné vypustenie vzduchu (aspirácia), zatiaľ čo v slovenčine takýto kontrast nezohráva dôležitú úlohu.
Keďže pravopis nemusí vždy presne odrážať výslovnosť, boli vyvinuté fonetické abecedy, ktoré umožňujú presný zápis zvukov bez ohľadu na jazyk.
Najznámejším systémom je Medzinárodná fonetická abeceda (IPA – International Phonetic Alphabet), ktorá používa špeciálne symboly na zaznamenanie výslovnosti jednotlivých hlások. Niektoré znaky v IPA sú identické s bežnými písmenami latinskej abecedy, napríklad „p“ a „b“, zatiaľ čo iné pochádzajú z gréckej abecedy, napríklad „θ“, ktorý sa používa na zápis anglického zvuku „th“ (ako v slove „think“).
Fonológia: Prečo máme prízvuk v cudzom jazyku?
Fonológia sa zaoberá štúdiom zvukov reči, ktoré sa používajú v konkrétnom jazyku, ako aj vzťahmi medzi nimi, napríklad fenoménom spodobovania. Každý jazyk má špecifický systém hlások, ktoré sa môžu meniť v závislosti od ich postavenia v slove a od hlások, ktoré ich obklopujú.
Už od narodenia sa učíme rozpoznávať a vydávať zvuky, ktoré sú charakteristické pre náš jazyk. Tento proces prebieha úplne prirodzene. V detstve sa mozog prispôsobuje zvukovému systému materinského jazyka a postupne sa naučíme nielen produkovať správne hlásky, ale aj ignorovať zvuky, ktoré v našom jazyku nemajú významovú funkciu. Práve preto si výslovnosť rodného jazyka osvojujeme bez premýšľania – nevšímame si presnú polohu jazyka pri vyslovovaní hlások ani to, ako formujeme pery.
Keď sa učíme cudzí jazyk v neskoršom veku, stretávame sa so zvukmi, ktoré sa v našom materinskom jazyku nevyskytujú alebo sa vyslovujú inak. Mozog prirodzene nahrádza neznáme hlásky najbližšími ekvivalentmi zo svojho fonologického systému.
Rozdiely medzi fonologickými systémami si môžeme ľahko všimnúť, keď počujeme Angličana, Nemca alebo Čecha rozprávať po slovensky. Napríklad anglickí hovoriaci často nesprávne vyslovujú mäkké spoluhlásky ď, ť, ň, ľ, pretože takéto zvuky v angličtine neexistujú. Česi zas môžu pri výslovnosti slovenských slov znieť trochu odlišne, pretože v češtine je prízvuk pevne viazaný na prvú slabiku, zatiaľ čo v slovenčine sa môže nachádzať aj inde.
Prízvuk teda nie je len otázkou zvykov, ale hlboko zakoreneného zvukového systému, ktorý si budujeme od detstva. Hoci dospelí študenti môžu správnou výslovnosťou a cieleným tréningom prízvuk zmierniť, úplne sa ho zbaviť býva náročné.
Fonológia nám však pomáha pochopiť tieto rozdiely a umožňuje jazykovým odborníkom, prekladateľom a učiteľom cudzích jazykov efektívnejšie pracovať s výslovnosťou a porozumením reči.
Fonetická transkripcia
Fonetická transkripcia predstavuje dôležitý most medzi písaným a hovoreným jazykom. Ide o grafický (písomný) prepis zvukovej stránky jazyka, ktorý umožňuje presné zaznamenanie výslovnosti jednotlivých hlások. Vďaka nej vieme zistiť, ako sa slovo správne vyslovuje, aj keď jeho pravopis nezodpovedá výslovnosti.
Používa sa najmä v jazykových slovníkoch, kde ju môžeme vidieť v hranatých zátvorkách alebo medzinárodnej fonetickej abecede (IPA). Napríklad anglické slovo though má transkripciu [ðoʊ], čo jasne ukazuje jeho výslovnosť, ktorá by sa inak mohla zdať neintuitívna.
- Pomáha pri učení cudzích jazykov – študenti si môžu osvojiť správnu výslovnosť bez toho, aby sa museli spoliehať len na počúvanie.
- Odlišuje slová s rovnakým pravopisom, ale rozdielnou výslovnosťou – napríklad v angličtine sa lead (viesť) vyslovuje [liːd], zatiaľ čo lead (olovo) má výslovnosť [lɛd].
- Zachytáva presnú výslovnosť zahraničných mien a názvov – napríklad meno Sean sa číta [ʃɔːn], nie podľa slovenských pravidiel ako „Se-an“.
- Umožňuje presný jazykový zápis pre odborníkov – fonetickú transkripciu využívajú lingvisti, logopédi, tlmočníci a prekladatelia na analýzu výslovnosti.
Fonetická transkripcia je nielen nástrojom jazykových odborníkov, ale aj hereckých profesionálov. Ak sa herec musí v úlohe naučiť jazyk, ktorým nehovorí, fonetický prepis mu umožní naučiť sa správnu výslovnosť replík bez toho, aby ovládal celý jazyk. Túto metódu často využívajú aj speváci pri interpretácii piesní v cudzích jazykoch.