Slovanské jazyky spája praslovančina
Jazyk, ktorý používali naši predchodcovia, sa vyčlenil z pôvodného indoeurópskeho prajazyka. Praindoeurópčina sa nezachovala v písomnej podobe, o jej existencií vieme iba vďaka porovnávaniu živých jazykov. Etymológia dokázala tento jazyk podrobne zrekonštruovať, vďaka čomu vieme, že podobnosti medzi (takmer) všetkými jazykmi v Európe a Indii nie sú náhodné.
Vznik praslovančiny
Praslovančina, z ktorej neskôr vznikli všetky slovanské jazyky, prešla pred svojim sformovaním dlhú cestu: Praindoeurópčina – árijsko-grécko-arménsky jazyk – baltsko-slovansko-germánsky jazyk – baltsko-slovanský jazyk – praslovančina.
Predpokladá sa, že vznikla v prvom tisícročí p.n.l. Pôvodnou praslovančinou hovorili kedysi ľudia žijúci na území medzi riekami Visla a Dneper. Podobnosť slovanských jazykov vypovedá o tom, že sa vyvíjali ako dialekty praslovančiny v značnej geografickej blízkosti. Postupným sťahovaním jednotlivých skupín ďalej smerom do Európy a Ruska dochádzalo k rozvoju jednotlivých jazykov.
Vývoj slovanských jazykov
„Nárečia” praslovančiny sa postupne vyvíjali a rozdiely medzi nimi boli čoraz viditeľnejšie. Podľa podobnosti a zemepisnej polohy rozlišujeme niekoľko podskupín slovanských jazykov rozdelených na tri vetvy:
- Západoslovanské – slovenčina, čeština, dol. lužičtina, hor. lužičtina, poľština.
- Východoslovanské – bieloruština, ruština, ukrajinčina.
- Južnoslovanské – bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina.
Rozširovanie slovanských jazykov
Slovanské jazyky sú najviac rozšírené v strednej, východnej a juhovýchodnej Európe a severnej Ázii. Oblasti rozšírenia západnej a východnej vetvy na seba plynule nadväzujú. Juhoslovanská oblasť, nachádzajúca sa na Balkáne, je oddelená pásmom zemí, v ktorých sa hovorí inými jazykmi (maďarčina, rumunčina, nemčina). Toto oddelenie bolo zapríčinené príchodom Maďarov na Panónsku panvu v 9. storočí.
Väčšinou sa jedná o národné jazyky jednotlivých krajín a časť z nich má funkciu úradného jazyka. Slovanskými jazykmi hovorí približne 193 miliónov ľudí, pričom najviac ľudí, ktorých materinským jazykom je slovanský jazyk, sú Rusi, Poliaci a Ukrajinci.
História slovanských jazykov
Obdobie od začiatku vývinu slovanských jazykov až po rok 1000 n. l. bolo časom rapídnych zmien a rýchleho nárastu počtu hovoriacich jednotlivých slovanských jazykov. Koncom tejto éry boli už vo väčšine rečí zavedené pravidlá moderných jazykov.
Prvá historická zmienka o slovanských jazykoch je zaznamenaná v gréckych dokumentoch začiatkom šiesteho storočia, kedy sa slovansky hovoriace kmene prvý krát dostali do kontaktu s grécky hovoriacimi obyvateľmi Byzantskej ríše.
Prvé slovanské texty
Prvé plynulé texty sa objavili v neskoršom deviatom storočí a boli písané v hlaholike, grafickom zápise vtedajšej staroslovienčiny, ktorá nemala písanú podobu. Túto sústavu znakov vytvoril Cyril zo Solúna okolo roku 862. Hlaholika tak tvorila základ vzdelanosti a kultúry na Veľkej Morave.
Zaujímavosťou je, že ku každému písmenu bolo priradené číslo, čiže išlo o aj o prvú slovanskú číselnú sústavu. Táto „abeceda“ sa tak stala kľúčom k lingvistickému rozšifrovaniu textov, teda aj poznaniu slovanského prajazyka.
Prepojenie slovanských jazykov
Jednotlivé jazyky, ktoré majú spoločný základ (v našom prípade skôr fonetický, čiže ak je jeden jazyk zapisovaný v latinke a druhý v azbuke, nemusí to hneď znamenať, že sú diametrálne odlišné) môžeme medzi sebou porovnávať, posudzovať ich vzťahy a podobnosť. Tieto vzťahy možno určiť vytvorením dvojíc. Prvý jazyk bude predstavovať „menšieho súrodenca“ a druhý toho „väčšieho“.
Tento vzťah môžeme pozorovať podľa nasledujúcich kritérií: počet hovoriacich, geografický rozsah jazyka, ekonomické postavenie, status hovoriacich a náročnosť jazyka. Prihliadame na fakt, že väčšie jazyky mohli značne ovplyvniť tie menšie a dvojice sú vytvorené na základe podobností, vývinu a porozumenia medzi dvojicou, rovnako prihliadnuc na ich geografickú polohu.
- Slovinčina – Srbsko-Chorvátske jazyky
- Dolno-lužická srbčina – Horno-lužická srbčina
- Slovenčina – Čeština
- Rusínčina – Slovenčina
- Bieloruština – Ruština
- Ukrajinčina – Ruština
Podobnosti medzi dnešnými spisovnými jazykmi a ich slovnými zásobami sú v týchto dvojiciach veľmi veľké. Svedčia o tom napríklad bohemizmy v slovenčine, ktoré často nesprávne považujeme za spisovné slovenské slová. Historický rozvoj jazykov ale spôsobil aj to, že slovanské jazyky prijali slová od iných jazykových rodín. Známe sú napríklad mnohé maďarské slová v slovenčine.