Aj keď nepoznáme všetky detaily o tom, ako ten-ktorý protojazyk vyzeral, dokážeme jazyky zaradiť do rodín – podľa podobností v slovách, výslovnosti, gramatike či štruktúre viet. Jazykové rodiny sa ďalej delia na menšie celky, ktorým hovoríme vetvy. Napríklad indoeurópska jazyková rodina, do ktorej patrí aj slovenčina, zahŕňa slovanskú, románsku či germánsku vetvu. A tie sa zasa skladajú z jednotlivých jazykov, ako nemčina, francúzština, španielčina, ruština či perzština.
Ak si teda niekedy poviete, že vám niektoré cudzie slová znejú povedome, možno to nebude náhoda a len sa stretli starí jazykoví príbuzní. Výskumu pôvodu slov sa venuje etymológia, ktorá odhaľuje aj príbehy, ktoré v sebe nesú.
Ako jazykovedci skúmajú vzťahy medzi jazykmi
V niektorých prípadoch je pomerne jednoduché spozorovať, že niektoré jazyky sú si príbuzné. Napríklad taliančina je priamym potomkom latinčiny, ktorou sa hovorilo v Taliansku pred viac ako dvetisíc rokmi. Z pohľadu jazykového vývoja to vôbec nie je dávno. Vďaka množstvu zachovaných písomností vieme veľmi presne porovnať tieto jazyky a sledovať, ako sa z latinčiny postupne vyvinula moderná taliančina.
Keď sa latinský jazyk s expanziou Rímskej ríše rozšíril naprieč Európou, začal sa meniť podľa regiónov. Vznikli rôzne dialekty, ktoré sa časom vyvinuli do samostatných jazykov – francúzštiny, portugalčiny, španielčiny, rumunčiny či katalánčiny. Tieto dnes poznáme ako románske jazyky, a ich príbuznosť sa prejavuje nielen vo výslovnosti, ale aj v slovnej zásobe a gramatike.
Jednoduchý príklad ponúka slovo voda:
- taliančina – acqua
- španielčina – agua
- portugalčina – água
Táto podobnosť je dôkazom ich spoločného pôvodu. Rovnako ako sa Slováci často bez väčších problémov dorozumejú s Čechmi či Poliakmi, obyvatelia Rumunska zvyknú viac rozumieť Talianom, než napríklad Nemcom. Jazyky v rámci jednej jazykovej vetvy sú jednoducho vzájomne zrozumiteľnejšie a ich učenie či preklad býva menej náročný.
Z pohľadu prekladateľskej praxe to znamená, že jazykové kombinácie v rámci jednej rodiny môžu byť pre profesionálneho prekladateľa efektívnejšie na spracovanie, najmä pri štýlovo podobných textoch alebo dokumentoch s kultúrnymi paralelami. To však neznamená, že nie sú potrebné odborné znalosti. Pri technických, právnych alebo umeleckých prekladoch je stále nevyhnutná jazyková precíznosť a kontextová citlivosť.
Čo v prípade, že protojazyk nepoznáme?
Prípad románskych jazykov, ktorý sme si ukázali vyššie, patrí medzi tie jednoduchšie. Vďačíme za to latinčine, z ktorej sa zachovalo množstvo písomných záznamov, je dôkladne preskúmaná a vďaka tomu dokážeme pomerne presne určiť, ktoré jazyky z nej vychádzajú. Mnohé výrazy, gramatické štruktúry aj fonetické podobnosti sa dajú spätne vysledovať a porovnať.
Nie vždy však majú jazykovedci prácu takú „komfortnú“. Pri mnohých protojazykoch sa nezachovali žiadne texty, nepoznáme ich písomnú podobu, nevieme presne, ako zneli, a môžeme sa len spoliehať na rekonštrukcie. V takýchto prípadoch sa jazykový pôvod skúma pomocou porovnávania moderných jazykov, a to hľadaním spoločných znakov, predovšetkým v základnej slovnej zásobe.
Ukážme si to na slove voda:
- Angličtina – water
- Nemčina – Wasser
- Dánčina – vand
- Ruština – voda
- Poľština – woda
- Slovenčina – voda
Už na prvý pohľad vidíme, že slová v prvej trojici jazykov si sú veľmi podobné – všetky patria do germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Rovnako to platí aj pre druhú trojicu, ktorá reprezentuje slovanské jazyky. Podobnosť v základnom slove pre „vodu“ naznačuje, že v histórii každého z týchto jazykových smerov musel existovať spoločný prajazyk – teda protogermánčina a protoslovančina.
A hoci po týchto jazykoch nezostali žiadne zachované texty, jazykovedci sa pomocou komparatívnej metódy snažia vytvoriť ich približnú podobu. Hľadajú zhody v slovách, výslovnosti, gramatických pravidlách a stavbe viet, aby mohli vytvoriť hypotézu o tom, ako tieto dávne jazyky mohli vyzerať.
Tieto výskumy nie sú len zábavou pre jazykových nadšencov, ale pomáhajú nám pochopiť vývoj jazykov, kultúrne vplyvy aj migrácie národov. A hoci sa niektoré domnienky môžu v budúcnosti upraviť, základný princíp porovnávania jazykov ostáva jedným z najdôležitejších nástrojov pri mapovaní jazykovej minulosti ľudstva.
Izolované jazyky
Okrem jazykov, ktoré majú spoločného predka a zaraďujeme ich do jazykových rodín, existuje aj zvláštna kategória izolovaných jazykov. Tie nemajú žiadny známy historický vzťah k inému žijúcemu jazyku a nie sú súčasťou žiadnej jazykovej rodiny, ako ich poznáme pri románskych, slovanských či germánskych jazykoch.
V niektorých prípadoch ide o jazyky, o ktorých máme veľmi málo údajov, takže jednoducho nedokážeme určiť, či s niektorým iným súvisia. To sa týka napríklad viacerých jazykov používaných na Papui Novej Guinei, kde sa miestne komunity vyvíjali oddelene a zanechali za sebou stovky unikátnych jazykových foriem. V iných prípadoch jazyk poznáme relatívne dobre, no napriek tomu ho nevieme spojiť s nijakým príbuzným jazykom, pretože ostatné z tejto jazykovej rodiny jednoducho zanikli.
Najznámejší príklad? Baskičtina. Tento jazyk, ktorým sa hovorí na severe Španielska a juhu Francúzska, nemá dokázaný vzťah k žiadnemu inému známemu jazyku.
Izolované jazyky sa nachádzajú vo všetkých častiach sveta od Európy až po Áziu, Oceániu či Južnú Ameriku. Odhaduje sa, že ich existuje viac než 70, no skutočný počet môže byť ešte vyšší, keďže mnohé jazyky ešte čakajú na detailný výskum.
Počet jazykových rodín
Rozlišujeme približne 150 jazykových rodín, no toto číslo zďaleka nie je konečné. Dôvodom sú najmä nejasnosti v klasifikácii jazykov, ku ktorým máme obmedzené údaje, alebo ktoré sa vyskytujú len v malých komunitách a neboli dosiaľ dostatočne preskúmané. Týka sa to najmä menej známych jazykov v Afrike, Oceánii alebo na Papui Novej Guinei, kde existuje veľké množstvo jazykových variantov, často bez písomnej formy.
Najväčšie jazykové rodiny
Veľké jazykové rodiny, teda tie, ktoré zahŕňajú viac než 25 individuálnych jazykov, tvoria približne 95 % všetkých známych jazykov na svete. Ich rozšírenie je výsledkom dlhodobého historického vývoja, migrácií a kultúrnych vplyvov, ktoré sa šírili naprieč kontinentmi. Tieto jazykové rodiny zastrešujú stovky miliónov hovoriacich a majú obrovský význam nielen z lingvistického, ale aj kultúrneho a geopolitického hľadiska.
Najznámejšou a najrozšírenejšou z nich je indoeurópska jazyková rodina, kam patrí aj slovenčina, ale aj angličtina, nemčina, ruština, hindčina či perzština. Ďalšou je čínsko-tibetská rodina, ktorá zahŕňa mandarínčinu (najpoužívanejší jazyk sveta), kantončinu či tibetčinu.
Veľmi početná je aj nigersko-konžská jazyková rodina, dominantná najmä v subsaharskej Afrike, kde zastrešuje jazyky ako swahilčina, jorubčina či lingala. Semito-hamitská jazyková rodina (známa aj ako afroázijská) pokrýva arabčinu, hebrejčinu a jazyky severnej Afriky a Blízkeho východu.
Medzi ďalšie významné patrí napríklad austronézska jazyková rodina, ktorá sa rozprestiera od Madagaskaru cez juhovýchodnú Áziu až po Havaj a Nový Zéland – jej súčasťou sú jazyky ako indonézština, malajčina či tagalčina. Austro-aziatská jazyková rodina zahŕňa napríklad vietnamčinu či khmerčinu (jazyk Kambodže), a uralská jazyková rodina zas jazyky ako maďarčina, fínčina a estónčina.
V Translate zabezpečujeme tlmočenie a preklady akýchkoľvek dokumentov v rámci rôznych jazykových rodín. Vďaka skúseným tlmočníkom a prekladateľom a systému dôkladnej jazykovej kontroly sa môžete spoľahnúť na vysokú kvalitu a presnosť pri prekladoch do viac či menej frekventovaných jazykov.