Čo je filozofia jazyka?
Filozofia jazyka je filozofické skúmanie jazyka, najmä vzťahov medzi jazykom a myslením, a rovnako aj jazykom a skutočnosťou. Líši sa od jazykovedy, ktorá skúma jazyk ako taký, jeho zložky, zaoberá sa syntaktickou a pragmatickou stránkou, otázkami štýlu a podobne. Filozofia jazyka skúma všeobecné aspekty jazyka a jeho vzťah k svetu a ľudskej mysli, ktorá prostredníctvom jazyka vníma a opisuje realitu okolo seba. Rovnako ako všetky druhy filozofie, aj filozofia jazyka má niekoľko dôležitých otázok:
- Čo to znamená, že slovo niečo znamená? Prečo majú niektoré slová rovnaký význam? Ako môžeme vôbec zistiť, či slovo niečo znamená alebo nie? Prečo majú niektoré usporiadania slov zmysel, zatiaľ čo iné nie?
- Ako sa učia jazyky? Ako sa menia?
- Aké dôležité sú jazyky v komunikácii?
- Ako prekladáme z jedného jazyka do druhého?
- Čo má pravda spoločné s jazykom?
Jazykoví filozofi sa zaoberajú otázkou, či je vzťah medzi slovom (strom) a jeho obsahom (vysoká rastlina, ktorú voláme strom), vytvorený človekom, alebo vznikol prirodzene a slová sú vnútorne prepojené s ich obsahom. Jeden jazyk od druhého odlišujeme v podstate iba podľa toho, akým slovom označujú konkrétnu časť reality.
Slovo strom je všeobecné podstatné meno, môžeme ním označiť akýkoľvek strom (viaceré časti reality), zatiaľ čo slovo Slovensko označuje jeden štát (jednu konkrétnu časť reality). Filozofov zaujímalo, či všeobecné podstatné mená odkazujú na niečo, čo existuje nezávisle od nášho vnímania. Teda či skutočne existuje skupina stromov, alebo iba konkrétne stromy (napríklad jabloň vo vašej záhrade).
Ešte o niečo komplikovanejšia je skutočnosť, že niektoré slová nemajú presne definovaný význam. Časti reality, ktoré označujú, nie sú presne určené. Nevieme, čo presne zahŕňa spravodlivosť, koľko stromov musí mať les alebo aký rozmer označuje slovo vysoký. Zároveň platí, že každý jazyk má so svojimi slovami iné asociácie. Pri slove (to) stretnutie vnímame stredný rod, no nemecký ekvivalent (die) Tagung využíva ženský rod. Rozdiel teda nie je iba v tom, ako slovo píšeme a vyslovujeme, ale aj ako uvažujeme o jeho význame.
Jazykoví filozofi si kládli otázku, či tieto rozdiely ovplyvňujú to, ako každý z nás vníma svet okolo seba. Teória o tom, že štruktúra jazyka vplýva na spôsob, akým jeho hovorcovia rozmýšľajú a vnímajú svet, sa nazýva jazykový relativizmus (W. Humboldt). V súčasnosti sa akceptuje mierny variant teórie jazykového relativizmu, ktorý uznáva prítomnosť obojstranných vplyvov medzi jazykom a myslením, pričom rozhodujúce je pôsobenie myslenia na jazyk a nie opačne.
Kedy filozofia jazyka vznikla?
V širšom zmysle slova táto filozofická disciplína vznikla už v staroveku. Platón bol prvý filozof, o ktorom vieme, že sa zaujímal o filozofiu jazyka. Veril, že najmenšie časti slov (fonémy) majú význam, aj keď sú mimo slov, v ktorých sa nachádzajú. Stredovekí vedci, ako napríklad William Occam, sa tiež zaujímali o jazykovú filozofiu. Occam bol prvým filozofom, ktorý premýšľal o možnosti mentálneho jazyka. Diskutoval tiež o tom, ako slovo môže odkazovať na jeho význam aj na samotné slovo. Filozofia jazyka sa stala populárnejšou až v dvadsiatom storočí, keď Ferdinand de Saussure napísal svoju knihu Kurz všeobecnej lingvistiky. Od tej doby hrá filozofia jazyka dôležitú úlohu vo filozofii ako celku.
Ludwig Wittgenstein
Ludwig Josef Johann Wittgenstein ((1889 – 1951) bol jedným z najvplyvnejších filozofov 20. storočia. Zaoberal sa predovšetkým analytickou filozofiou a filozofiu jazyka. Wittgensteinov názor na to, ako sa nám darí vzájomne si vymieňať nápady, je, že jazyk v našich mysliach vyvoláva obrazy o svete. Slová nám umožňujú vytvárať tieto predstavy a ľudia si pri komunikácii navzájom „vymieňajú“ obrázky. Problémy nastávajú, keď si nie sme istí, čo veci znamenajú v našej vlastnej hlave, a preto je pochopenie samého seba nevyhnutné. Jeho dielo Tractatus Logico Philosphicus nabáda k tomu, aby sme hovorili opatrnejšie a menej impulzívne.
V neskorších rokoch sa Wittgenstein odklonil od teórie obrazového jazyka a vo svojich filozofických dielach tvrdil, že slová sú nástroje, ktoré používame na hranie rôznych jazykových hier. Výrok ako „v domácnosti mi nikdy nepomôžeš“ nie je požiadavka na poskytnutie konkrétnej pomoci, teda nie je „hrou s faktami“, ale je „hrou zameranou na hľadanie pohody a istoty“. V mnohých prípadoch slang, nárečia a vtipy nie sú slabo štruktúrované „sekundárne“ formy komunikácie, ale kódovaný prostriedok na vytváranie účelových výmen v rámci komunity.
Wittgensteinov pohľad na jazyk ako na sociálnu prax je poučný pre každého, kto sa snaží komunikovať jasne a efektívne. Prečo strácať čas dohadovaním sa nad problémami, ktoré nemajú riešenie, keď môžeme mnohé z nich odvrátiť jednoduchou otázkou: „Hovoríme skutočne o tom istom?“